Som rada na svete!

          Pravé nefalšované detsky nevinné prázdniny u starých rodičov. Bláznili sme sa na lúkach, skrývali v lesoch,stavali bunkre a zbierali čučoriedky na smotanovú penu. Hrávali sme sa na princezny a žralokov, na expedície do húštin, výpravy na severný pól. Tíško si šepkali v kríkoch najtajnejšie tajomstvá  a prvýkrát sa zaľúbili. Do chlapca na bicykli s hnedými očami. Okúzlenie na celý život. Prvé.
          Nevedeli sme sa nabažiť babkinych halušiek a dedkovho rozprávania o mladosti.  Dávno nedotknuté povaly boli naše svätostánky plné minulých zabudnutých príbehov. Všetko tam dýchalo výnimočnosťou, akej doma niet. Večerné omše, prvé detské modlitby, pesničky a básničky. Báli sme sa býka priviazaného na kopci a každý deň sme sa zvedavo chodili pozerať na kone. Všetko bolo tak krásne dobrodružné. Aj ten starý vozík, s ktorým sme chodili k potoku po vodu, by toho narozprával, keby mohol.
          Skúšali sme zapáliť trávu lupou  a srnky nám vyrážali dych. Strach z letných búrok vyliečila zapálená sviečka a horúce kakao.
         
         
         
           Je chladný zimný večer a ja spomínam so slzami na krajíčku. Nebolo to dávno, čo som si myslela, že modlitby už nebudú tak detsky krátke a jednoduché, že strach z búrok nezahojí teplé kakao. Že chlapec s hnedými očami sa mi vytratil zo života aj napriek tomu, že som za ním tak dlho predlho hľadela, lebo po ničom na svete som netúžila viac. Ale predsa...
         Predsa len som stále dieťa. Vyzerám ako blázon, čo naháňa na kilometre vzdialený svet a všetci na mňa kričia, nech sa vrátim a konečne dospejem. ANI NÁHODOU! Hlupáci. Budem žiť vo večnej naivite a veriť v rozprávkovú krásu tohto žitia.  A potom, jedného dňa, príde On, vezme ma na ten svoj bicykel a budeme sa spolu voziť cestami necestami.