Vstávat a cvičít! Najkomickejšie zajace na planéte žijúce v klobúku. Však Vám to niečo pripomína?
Chodia okolo nás a rozkrikujú sa do prázdna. Blázni. Mávajú rukami a snažia sa nás, slepé lenivé figúrky, rozhýbať. Ale my, s kamenným výrazom na tvári, úspešne odolávame. Žijeme si v našej zvukotesnej bublinke a dýchame svoj vydýchaný vzduch dokolečka dokola. A tí vonku sa môžu hoc aj roztrhať. Skáču, kývu nám, snažia sa upútať pozornosť transparentmi, ale naše reakcie sú nulové. „Hej vy idioti! Tu vonku je svet! A aký je krásny!“
On tam inak vážne je. Ten svet. Tiež som ho kedysi nevidela. Premávala som sa svetom šťastne no slepo. Kedysi som sa nevedela schuti nadýchnuť života. Nevedela som zastaviť čas údivom a urýchľovať ho túžbou. Túžbou po živote, po slasti zo všednosti.
Bolo to pred pár rokmi, keď som si ho všimla. Bol to šialenec. Šialenec s veľkým „Š“, čo mi klopal na moje zadebnené a špinavé okná. Ja som však mala slúchatka na ušiach. Ako malá som si vypeckovávala Good Charlotte a spolužiak mi tvrdil, že raz skončím pri metale, lebo on tiež začínal takto nevinne. A ja hlúpa som mu neverila. Vráťme sa ale k šialencovi. Šialenec mi buchnátoval na okná už nejaký ten piatok, ale ja som bola ohluchnutá Joelovymi vokálmi.
Keď si šialenec uvedomil, že už aj ja som jedna z tých opustených duší zahniezdených hlboko v králičom kožuchu, zvýšil obrátky. Začal trieskať okenicami, porozbíjal mi všetky okná a bublinku pukol miliónmi špendlíkov. Stal sa zázrak. Kuriatko sa vyliahlo z vajíčka, z púčika vyrástol kvietok, malá srnka sa po prvýkrát postavila na svoje slabučké nôžky. Môj malý bezvýznamný svet zaliali teplé lúče slnka. Pohladili mi vlasy a ich jas sa mi odrážal v očiach. Vedeli ste, že čím je človek šťastnejší, tým má modrejšie oči? Vážne.
A tak som sa znovu narodila ako dieťa a teraz sama rozkrikujem do sveta: „Vstávat a cvičit!“ a ťahám ďalších lenivcov z čierneho klobúka.
Ono je to skvelý pocit. Ale niekedy som sa pýtala samej seba, či mi to za to stojí. Kvôli tejto svojej hlúpej naivite som prišla o poklad. To, čo ho ku mne pritiahlo, tá rovnaká sila, tá ma odsúdila a zmiatla niekam pod prašivý koberec. Vraj nedospelá…No a čo. Mne sa na svete páči. Som rada kto som a moje oči snáď za celý život neboli modrejšie.
Komentáre
nedospelá